Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Ak by ste nám niečo chceli napísať, poprípade "spriateliť" (nemám rada ten výraz...) naše stránky, ozývajte sa na:
forgie: ewar089@azet.sk   
            ewar089 (prosím si sovku) na priori-incantatem (som hrdý bystrohlavčan!!! :D :D už aj na pottermore ^^)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.



.
.
387676.jpg
Part of childhood

Prvotný záujem o moju osobu opadol do piatich minút, nakoniec pocit hladu premohol každého. Jedno sa stalo veľmi rýchlo oveľa zaujímavejšie ako moje neúplné odpovede na otázky. Mala som pokoj, teda som sa aj ja v tichosti najedla.

Po kalorickom dezerte vzplanul záujem o mňa nanovo, aj keď, našťastie, už nie v takej miere. Niekoľko žiakov spolu s prefektami (ako som sa neskôr dozvedela) ma ťahalo doprostred deja, aby som sa náhodou nestratila. Na môj vkus ma ich však chcelo do klubovne odviesť príliš veľa. Všímala som si ich len okrajovo, očami som blúdila po sieni, no s nadchádzajúcim presunom do klubovní v nej nastal prílišný zmätok, ktorý ma takmer vykoľajil. Nervozita vo mne vzrástla, s ťažkosťami som sa pretláčala davom, snažila sa rozpoznať úplne neznámych ľudí. Márne...

Faustin..." doľahol ku mne zrazu hlas, ktorý som veľmi dobre poznala. Bolo ho však počuť akoby bol zahalený závojom, znel neznámo, cudzo... neosobne. Zastala som a prudko som sa otočila na mieste. Vedela som, že je tam, stál za mnou asi meter a pomedzi nás sa snažili prepchať uponáhľaní žiaci. My sme sa však ani nepohli.

Draco..." vydýchla som po chvíli snažiac sa zistiť, ako sa asi cíti, no v jeho pohľade sa miešalo príliš veľa emócii. Hnev, znechutenie, ale aj radosť a určité dojatie, že ma vidí a mne v momente prebleslo hlavou množstvo spomienok na naše spoločné chvíle. Vedela som, že Draco je príliš pyšný, niečo ako fakt, že som sa dostala do jeho nenávidenej fakulty ho znechutil. Prvý krok som teda urobila ja, prekročila som priestor medzi nami a objala ho ako vždy, „ Drew..." šepla som mu dojatá z toho, že ho znovu vidím do vlasov.

Netrvalo dlho a aj on prekonal prvotný hnev a ostych a taktiež ma objal, napriek tomu, že bol okolo nás stále veľký hluk som jasne počula, ako mi na oplátku pošepkal nám staré známe a jeho vždy nežné: „ Tia." Volali sme sa tak už od prvého momentu, čo sme sa poznali, od detstva. Draco vždy zaťato odmietal používať francúzsky prízvuk na vyslovenie môjho mena, radšej sa uchýlil k skratke toho druhého, znejúceho viac anglicky. Drew som ho volala z čistého trucu, no časom mu táto prezývka krásne prischla. A okrem toho, bol to len môj Drew, nikto iný ho tak nevolal, len pre mňa bol úplne iný, ako sa správal ku každému inému. Rovnako som bola ja jeho sesternica Tia.

Prečo...?!" začal v momente ako ma chytil za paže a odtiahol od seba, no musela som mu skočiť do reči: „ Drew... všetko ti vysvetlím neskôr, teraz nie, ale sľubujem...!" hovorila som trhane, chaos v sieni ma vyvádzal z mieri.

Draco len rýchlo prikývol a naklonil sa ku mne bližšie: „ Počuj, heslo do slizolinskej klubovne je dračia šupina, rozumieš, dračia šupina!" hovoril rýchlo a ticho, aby nás nikto nemohol počuť, vôbec som mu však nerozumela: „ Čo? Aké heslo? Načo? Dračia šupina?!" opakovala som zmätene.

Musím už ísť, stretneme sa pozdejšie," odvetil na moje nezmyselné bľabotanie a stratil sa mi aj spolu so zástupom Slizolinčanov v dave.

Niekto ma chytil za ruku a ťahal preč, nepoznala som tú osobu, no uvedomila som si, že je tiež z Chrabromilu.

Ako sa voláš?" snažila som sa zmätene zistiť.

Som Ginny," vyslovila a ťahala ma za zástupom červeno- zlatých kravát.

Naša klubovňa je úplne hore, na siedmom poschodí, dostaneš sa tam cez obraz Tučnej panej, heslo znie pivové rožteky..."

Ale na čo heslo?" spýtala som sa, no to už sme stáli oproti obrazu, o ktorom sa dalo spokojne vyhlásiť, že to bola už spomínaná Tučná pani. Akýsi žiak - jeden z prefektov- pred ňou dôležito stál a zreteľne vyslovoval pivové rožteky... Tak na toto heslo, uvedomila som si po chvíli.

Už vieš?" otočila sa na mňa s úsmevom Ginny. Prikývla som.

V klubovni som sa nedokázala veľmi porozhliadať po okolí, všade stáli zástupy študentov a ja som akoby naschvál musela ísť medzi poslednými. Počula som len, ako jeden v prefektov dôležito stojí vpredu a vysvetľuje prvákom ako sa dostanú do svojich spální. Potom sa už všetci rozpŕchli, klubovňa sa razom vyprázdnila, len ja som ostala dezorientovane stáť tam, kde som skončila.

Prefekt však ku mne pristúpil s profesionálnym, no napriek tomu trochu unaveným úsmevom a spustil: „ Pán profesor Dumbledore na poprosil, aby som ti odkázal, že ty máš spálňu osamote, pretože v štvrtáckej dievčenskej spálni už nebolo miesto pre ďalšiu posteľ. Je úplne na vrchu veži a všetky veci máš v nej. Vraj ti to zabudol povedať..."

Nepovedala som mu na to ani slova, tak sa len zahanbene otočil a odišiel, ja som sa tiež vybrala tam, kde som vraj mala svoju izbu.

Bola to pravda, bola len pre mňa a úplne na vrchu veže v podkroví, takže nad hlavou som mala kužeľovitý strop. Na prvý pohľad sa mi tam páčilo. Veľká posteľ s nadýchaným zlato-červeným baldachýnom a perinami, obrovský písací stôl, niekoľko skriniek a keďže bola spálňa určená pre päť ľudí, no ostatné postele a zbytočnosti boli preč, mala som pre svoje pokusy veľmi veľa miesta. Na okamih vo mne prepukol pocit nadšenia, s ktorým som si začala vybaľovať veci z kufrov naukladaných v strede izby na koberci.

Oblečenie, množstvo kníh, učebníc, slovníkov, príručiek čiernej mágie... prevažne zakázaná literatúra s rovnako temnými obalmi. Školské potreby, prísady do elixírov, ktoré mi zaberú minimálne tri poličky v izbe, kotlík, mažiare, čisté ampulky a fľaštičky, taktiež rôzne plášte, dresy, metlobalové doplnky, moja stará metla...

Nelietala som, no lietanie som milovala. Matka nám to však vždy zakazovala, vedela prečo... Môj brat umrel na metle... lepšie povedané vďaka metle. Mal len niečo cez šesť rokov... Brian... keď spadol ešte so svojho detského typu metly nad lesom. Našli sme ho doráňaného, dorezaného a so zlomenou chrbticou... nestihol ani len vydýchnuť svoje posledné slová pri nás... bol už mŕtvy. Matku to takmer zabilo, prísť o ďalšie dieťa bolo príšerné...

Moja sestra, Monique, totiž umrela krátko po pôrode. Boli sme dvojčatá, jednovaječné. Rovnako ako Fred a George. Najironickejšie na celej veci je to, že z celej siene som im najviac závidela ja. Ale to už bolo úplne jedno...

V ten deň ma z rozjímania vyrušil môj výr skalný Hector ťukajúc zobákom o sklenenú tabuľu okna. Uvedomila som si, ako svoju starú no stále perfektnú metlu Nimbus 2000 pevne zvieram v rukách. Rýchlo som zažmurkala, prehltla náhlu horkosť v ústach a vsunula metlu pod posteľ. Otvorila som okno a nechala svojho čierno-sivého krásavca pristáť mi na predlaktie. Odviazala som mu list z nohy a pohladkala som ho, za čo mi blažene zahúkal. V izbe som nemala žiadne bidlo, tak som ho usadila na jednu z vrchných tyčí držiacich baldachýn nad posteľou a zlomila som pečať listu.


Všetko podľa plánu?


Jasný list od otca. Nezmohol sa na viac ako tri slová. Ani ja som sa neobťažovala, na ten istý hárok pergamenu som rýchlo napísala Samozrejme, znovu nahriala vosk nad sviečkou, zalepila ho a pokúsila som sa ho priviazať nevrlému Hectorovi opäť na nohu. Veľmi sa mu na ďalšiu cestu nechcelo, pohladkala som ho teda ešte raz, ospravedlnila som sa a doviedla ho späť k oknu. Ďalej som u len ticho sledovala, ako sa jeho obrysy strácajú v nočnej tme.


..............................................................................................................................................................................................


Dnes budú 2 :) 


Vaše *F*

01.10.2011 10:34:24
evaprc

Aké druhy poviedok (nemusia byť z tejto stránky) máte najradšej? :)

Romantické <3 (11 | 53%)
Hororové :) (3 | 14%)
Humorné :D (7 | 33%)
Dramatické ( | 0%)
Harry-Potter-Diagon-Alley.jpg
dh27.jpg


Take it on the other side... 

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one