Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Ak by ste nám niečo chceli napísať, poprípade "spriateliť" (nemám rada ten výraz...) naše stránky, ozývajte sa na:
forgie: ewar089@azet.sk   
            ewar089 (prosím si sovku) na priori-incantatem (som hrdý bystrohlavčan!!! :D :D už aj na pottermore ^^)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.



.
.
293a9770cd_38727632_o2.jpg
Lost tape

Náhlila som sa do klubovne, nevnímala som okolie. Zrazu som však do niekoho vrazila.

Ehm, sorry," vypadlo zo mňa a chcela som sa ponáhľať ďalej, no zaznel pri mne Drewov hlas:

Tia?"

Obrátila som sa a zdvihla hlavu. Skutočne to bol on do koho som vrazila. Stál tam a zmätene na mňa hľadel. V tom si však všimol moje ruky a jeho výraz razom znežnel. Pristúpil ku mne bližšie a zobral ich do svojich dlaní, zdesene na ne hľadel.

Rovnako ako keď sme boli malí. Mohli sme mať okolo šesť rokov... Drew so svojimi rodičmi boli na návšteve u nás vo Francúzsku. Nebolo to nič nezvyčajné, chodili k nám každý rok na pár dní v lete tak, ako vtedy. V ten deň sa však vo mne niečo zlomilo rovnako, ako sa niečo pohlo aj v Drewovi... len si to nikto nevšimol, všetci boli voči tomu ľahostajní.

Sedeli sme s príbuznými v letnom salóniku a otec ma vyzval, nech zahrám niečo na klavíri. Chcel sa pred strýkom Luciusom vystatovať, bola to taká ich hra, snažili sa dokázať, ktoré z ich detí je lepšie. Permanentne ma otec napomínal, aby som sedela vzpriamene, dbala na správne držanie tela či sme jedli, alebo hrali s Drewom rachotiacu sedmu, Lucius zase vyzýval Drewa k stále gentlemanskejšiemu chovaniu. Museli sme sa pretekať v lete na metle, kde sa nejednalo o rýchlosť ale o štýl, a každú chvíľu sme odpovedali na nejaké vedomostné otázky. Za prehru či nesprávnu odpoveď sme boli nenápadne, no bolestivo karhaní. Nenávideli sme to. Akoby sa snažili nás dvoch poštvať proti sebe no tá spoločná nenávisť k ich pýche nás len spojila ešte viac, spolu sme sa cítili silnejší, než sme skutočne boli. Našim matkám to bolo zväčša jedno, mužov nikdy nenapomínali, len sa ticho prizerali.

Sadla som si za klavír, vystrela chrbát a upravila celé svoje držanie tak, aby som vyzerala čo najelegantnejšie. Bola som si sebou istá, nechcela som otca sklamať. Usmiala som sa a začala hrať svoju najobľúbenejšiu klavírnu skladbičku. Darilo sa mi, všetko išlo tak, ako malo, dokonca som zvládla aj obzvlášť náročnú pasáž, ktorej som sa obávala. Od samej radosti som sa usmiala ešte raz a dovolila si pozrieť sa na rodinu. Všetci sa však tvárili nanajvýš povýšenecky, otec sa namyslene usmieval, matka len tak naoko, pokým strýko Lucius praskal závisťou a teta Narcissa len sťažka javila záujem. Jedine Drew sa naširoko usmieval a so zvláštnym jasom v očiach a pootvorenými ústami na mňa zízal. Potešila som sa, no zrazu ma do reality hrania rýchlo vtiahol chybný tón a za ním ďalší. Zaspätkovala som, preľakla som sa, toto otca vôbec nepoteší. Tak som len graciózne stiahla prsty z klávesov a začala som hrať nanovo od pokazenej pasáže, aj keď ma sa miestnosťou ozvalo pohŕdavé zakašľanie z miesta strýka Luciusa. Ostala som nanajvýš smutná a sklamaná no nenechala som sa ovládnuť hanbou a so všetkou gráciou som skladbu dohrala. Po doznení tónov som sa ladne postavila a uklonila, za odmenu mi mal byť zväčša ironický potlesk.

Otec sa postavil ako prvý z osadenstva, vyzval matku, nech odvedie hostí na terasu, kde si spoločne vypijeme poobedňajší čaj. Potom čo všetci odišli sa mu však naoko prívetivý výraz zmenil na priam šialenecký a zdržal ma v miestnosti.

Čo to malo znamenať?!" spýtal sa prísne. Len som zvesila hlavu a neodpovedala.

Čo to malo znamenať?!" zakričal, „ Odpovedz!"

Ja," reptala som zdesene, „ pomýlila som sa..."

Pomýlila si sa? Nastav ruky!" vyzval ma. Znovu som sa ani nepohla.

Hovorím ti, nastav ruky!" zareval nepríčetne, no skôr, ako som to stihla urobiť švihol prútikom a moje ruky sa nekontrolovane vzniesli do vzduchu. Snažila som sa kúzlu vytrhnúť, no márne, stále viseli pred mojou tvárou akoby ani neboli súčasťou mňa.

Potom otec švihol svojím prútikom ešte raz a potom niekoľkokrát znovu, no už nečaroval. Šľahal ako zmyslov zbavený a nereagoval na moje vzlyky ani prosby. Až po chvíli, no mne sa to zdalo ako celá večnosť, prestal. Stál na mieste a s výrazom vraha sa pozeral na výsledok svojej práce, preskakoval pohľadom z mojej tváre na krvavé rany na rukách a potom späť. Nakoniec sa vystrel a znovu si nasadil na tvár usmiatu masku, utrel prútik od mojej krvi. Naposledy ním švihol, moje ochabnuté dlane padli k telu.

Neváhala som ani chvíľu, s príšernými vzlykmi a bolesťou nielen na rukách som vybehla z domu a utekala do lesa. Tam sme s Drewom mali skrýšu pod koreňmi starej vŕby, časť jej kmeňa bola dutá, cez ňu sme sa ako malí vedeli bez problémov dostať dnu. Bolo to naše tajné miesto, nikto o ňom nevedel. Nebolo ďaleko od domu, no nám vtedy prišlo ako na pokraji sveta.

Vliezla som dnu a posadila sa na zemitú podlahu, nevšimla som si, že Drew bežal za mnou. Tlesknutím rozsvietil malú lampu, ktorú nám po zdĺhavom naťahovaní sa a mudrovaní začaroval otec so strýkom Luciusom tak, aby sa rozsvietila na tlesknutie. Sadol si oproti mňa a chytil moje zúbožené ruky do dlaní. Nevedel ako mi má pomôcť, ani čo povedať, cez slzy som však videla jeho utrápený pohľad. Nedokázala som prestať plakať. Začal mi nežne fúkať krvácajúce ruky.

Nevedela som, ako dlho sme tam takto boli, no krátko to určite netrvalo. Drew však ani na moment nepoľavil, stále fúkal a palcami mi hladkal kožu, ktorej sa otcov prútik nedotkol.

No tak... Neroň už tie krokodílie slzy." šepol po chvíli a ja som sa zasmiala. No.. skôr som vydala akýsi komický zvuk, niečo medzi pokusom o smiech a vzlykom, na čo sa Drew usmial. Aj ja som už pomaly prestávala fňukať a keď sa mi po líci skotúľala posledná slza, Drew sa oprel o stenu skrýše a mňa nechal oprieť sa o neho tiež. Moje dlane nespúšťal z tých jeho.

Urobil pre mňa veľmi veľa... na tú vetu som si vždy spomenula, keď mi bolo najhoršie. Takmer vždy zabrala...

Ako som sa o neho opierala, posunula sa mi čelenka s mašľou vo vlasoch, ktorú som nosila každý deň už snáď od svojej nepamäti. Drew sa pokúsil mi ju napraviť, no ja som ju mierne trasúcou sa rukou strhla. Stále s boľavými prstami som vyhĺbila na dne úkrytu dieru a zakopala v nej čelenku. Drew sa len ticho prizeral, potom ma znovu nechal oprieť sa o neho... Sedeli sme tam veľmi dlho, až pokým sme nezaspali a neprecitli až ráno. Len neskôr som si uvedomila, že spolu s tou mašľou som pochovala aj všetku svoju lásku k falošnej rodine. Drew, práve naopak, prvý raz prejavil svoj cit voči niekomu...

Stalo sa niečo?" spýtal sa ma a tým som opäť precitla zo spomínania do súčasnosti.

Nie, vôbec nič," pokrútila som hlavou. Podozrievavo, no s bolesťou zároveň sa na mňa zadíval.

Nehoda na hodine elixírov," zaklamala som. Nie príliš zmierene s mojím vysvetlením ohrnul peru, potom ma objal.

Počuj, v sobotu je metlobalový zápas. Hrá slizolin proti bystrohlavu, prídeš?" Oznámil mi nadšene. Chvíľu mi trvalo, kým som si bola schopná vôbec uvedomiť, aký deň je dnes, no nakoniec som mu sľúbila, že určite nebudem chýbať, tušila som, že je to pre neho dôležité. 

05.11.2011 12:36:50
evaprc

Aké druhy poviedok (nemusia byť z tejto stránky) máte najradšej? :)

Romantické <3 (11 | 53%)
Hororové :) (3 | 14%)
Humorné :D (7 | 33%)
Dramatické ( | 0%)
Harry-Potter-Diagon-Alley.jpg
dh27.jpg


Take it on the other side... 

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one