Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Ak by ste nám niečo chceli napísať, poprípade "spriateliť" (nemám rada ten výraz...) naše stránky, ozývajte sa na:
forgie: ewar089@azet.sk   
            ewar089 (prosím si sovku) na priori-incantatem (som hrdý bystrohlavčan!!! :D :D už aj na pottermore ^^)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.



.
.
Tak, aby som tu už aj ja niečo mala, a aby som sa nemusela plaziť v spacáku ako húsenica (však Forgie?) pridávam aj jednu ne-hp jednorázovku :) mne sa síce veľmi nepáči, písala som ju totiž, keď som sa zobudila :)

Bolo to neskutočné.  Stála som nad hrobom svojho brata, ktorý bol amatérsky vyhĺbený u toho muža v prekrásnej záhradke plnej kvetov. Vedela som, že by sa mu tam páčilo a často mi hovoril, že by sa tam rád pozrel aj inak, než len cez plot. Z očí sa mi začali rinúť slzy, keď som si uvedomila, že sa mu to prianie splnilo, aj keď až po smrti.

Ten muž stál neďaleko s lopatou v ruke a hľadel na mňa svojimi veľkými ustaranými očami, ktoré toho tak veľa videli. Usmiala som sa na neho cez slzy a vedela som, že môj úsmev je aj napriek smútku veselý.

„Ďakujem vám za všetko. Zachránili ste moje deti a teraz aj môjho brata." Poďakovanie, ktoré si zaslúžil, sa mi rinulo z pier tak ľahko! A v tých jeho modrých očiach sa mu objavilo zmätenie. Nechápal, ako mu môžem ďakovať, predsa nezachránil môjmu bratovi život, ale teraz som už videla, koľko pre nás toho urobil, keď môj brat žil a aj po jeho smrti. A to som mu aj povedala. Povedala som mu aj o tom, že splnil sen môjho brata a že zachránil jeho smrť, keďže ostatní by ho považovali za vraha. Takto si môže v pokoji odpočívať. Vtedy som mu poďakovala aj za to, že nás po celý náš život tak ochotne strážil, aby sme nezišli zo správnej cesty. Ponúkla som mu niečo, po čom som túžila celý život. Tento krát však nie zo sebeckého dôvodu, ale preto, lebo na ňom bolo vidieť, že to potrebuje viac ako vodu či jedlo a že je to práve to, vďaka čomu vnútri umiera. Ponúkla som mu to z vďačnosti.

A tak mi začal rozprávať celý svoj príbeh. Posadili sme sa na dve kresielka v záhrade. Blízko bratovho hrobu. Aby to aj on mohol počuť.

„Bol som šťastný. Mal som dve deti, chlapca a dievča, dvojičky. Nádherné, s obrovskými modrými očami a anjelským výrazom na tvárach, vystrájali však ako diablici. Aj tak sme ich s mojou ženou milovali. Mali päť rokov, keď sa to stalo, ja som mal dvadsaťpäť. Raz som nasadol do autobusu. A už som sa k nim nevrátil, autobus ma odniesol príliš ďaleko, cez časovú bariéru, do iného sveta. Ocitol som sa kdesi dávno v minulosti a do svojich tridsiatich rokov som znova objavil koč, ktorý plnil rovnakú funkciu, ako ten autobus. A cestoval som tak roky, cez rôzne svety a zisťoval som, že v každom svete čas môže plynúť rôzne. Keby som sa vrátil do svojho sveta, mohlo ubehnúť už množstvo času, alebo by čas neubehol žiadny, ibaže ja by som sa vrátil ako starý. Napriek tomu som sa nevzdával, až kým som natrafil na tento svet. Videl som vás ako deti a hneď som sa potešil, že som doma, všetko tomu nasvedčovalo. Až na to, že ani toto nebol môj svet. Vzdal som to, po všetkých tých rokoch. Snažil som sa dávať na vás pozor a chrániť vás, snáď sa mi to podarilo. Avšak stále som bol sám."

V tom momente sa zlomil a schoval si tvár do dlaní. Zrútil sa z kresla a ostal kľačať na zemi. Objala som ho a on vzlykal do môjho ramena. „Moje deti, moja žena... ani neviem, či ešte žijú." Plakal. A ja som ho tak strašne ľutovala za to všetko, čo si musel vytrpieť.

Muž, ktorý zachránil mojim deťom život a môjmu bratovi smrť. Ten muž, ktorý dohliadal na moje deti celý jeho život, a celý jeho život chránil aj mňa s mojim bratom. Nikdy som ho nevidela plakať a verím tomu, že ešte nikdy ani neplakal. A tak som plakala s ním, aby mal viac sĺz.

Na druhý deň zmizol. Nechal mi list, v ktorom mi odkazoval celý jeho dom, ten dom, po ktorom som vždy túžila.  Hrob môjho brata bol obsypaný žltkavými, fialovkastými a ružovými kvetmi, keď som čítala tie riadky a kropila ich lístky šťastnými slzami. Písal mi, že ide hľadať autobus. Že sa opýta šoféra kam ide a že už nikdy viac nestratí nádej, že mu za to stojíme.

Nad hrobom svojho brata som plakala celý deň a premýšľala som. Ten starý pán tu bol od nepamäti. Ako sa musel cítiť, keď sa videl odchádzať, keď nás videl osamelých, keď ani nemohol pobozkať svoju ženu, našu matku. Keď nemohol prísť na narodeniny svojich detí či vnúčat. Naša matka nadávala na nášho otca, že nás opustil a postupom času sme na neho nadávali aj my. A on bol po celý čas s nami. Ako sa len musel cítiť, keď videl, že jeho žena na neho nezabudla a že stále čaká, kým sa vráti? Ako sa musel cítiť, keď umrela či keď pochovával svojho jediného syna?

Keď som tej noci vyplakala všetky svoje slzy, vrátila som sa domov. A kdesi, vo svojej hrudi som cítila, že náš otec je v poriadku a že nás konečne našiel.

17.09.2011 23:59:53
Naga

Aké druhy poviedok (nemusia byť z tejto stránky) máte najradšej? :)

Romantické <3 (11 | 53%)
Hororové :) (3 | 14%)
Humorné :D (7 | 33%)
Dramatické ( | 0%)
Harry-Potter-Diagon-Alley.jpg
dh27.jpg


Take it on the other side... 

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one