Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Ak by ste nám niečo chceli napísať, poprípade "spriateliť" (nemám rada ten výraz...) naše stránky, ozývajte sa na:
forgie: ewar089@azet.sk   
            ewar089 (prosím si sovku) na priori-incantatem (som hrdý bystrohlavčan!!! :D :D už aj na pottermore ^^)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.



.
.
Mcgonagall.jpg
Quidditch match

Večer som si priam s nekonečnou nechuťou hľadala v príručkách nejaké zaklínadlo, ktorým by som dokázala začarovať brko a podobné predmety, aby si vykonávali svoju prácu bez pomoci mojich rúk. Zistila som však, že to všetko bolo zbytočné. Napriek všimnuteľnej bolesti a nepretržitému svrbeniu sa mi po rannom odviazaní obväzov naskytol podivný pohľad- moje ruky boli ako nové. Žiadne stopy po popálenine či zvráskavenej koži. Bola som nadšená, šetrilo mi to kopu práce a potláčanej bolesti.

Naďalej som však márnila čas vymýšľaním spôsobu, ako vytĺcť nejaké užitočné odpovede z Moodyho. V hlave mi vŕtali aj jeho nekonečné upozorňovanie na zaklínadlo patronus. Jednoducho povedané- štval ma celou svojou podstatou. A to dokonca tak, že ma miestami hnev pohlcoval viac ako sústredenie na dôležitejšie veci. Mala som dokonca chuť hodiť si znovu fľaškou atramentu, no teraz by som neminula jeho hlavu...

Takto nejako som sa prebojovala až do sobotného rána, keď som unavene zistila, že sa budem musieť dostaviť na metlobalový zápas a myslím, že som taktiež prinútená ostať dokonca. Tresla som si vankúš o tvár v nádeji, že ma to ešte uspí, no márne. Ani po niekoľkých minútach som nezaspala a čo bolo horšie, ani sa neprebrala... vôbec sa mi nechcelo zdvihnúť sa z postele. Tak som tam len tak ďalšiu pol hodinu len ležala a zízala do prázdna...

Vyhnala ma až sova Denného proroka ďobajúca do okna... tej som už musela otvoriť. Len v spodnej bielizni som vstala a otvorila jej, zaplatila a znovu vyhnala. Po prezretí titulky (jé, zase ocko...) skončili noviny pohodené v tom bordeli na posteli. Nespravila som nič iné len si vzala nejaké osušky a kozmetiku a dala som si ľadovú sprchu. Keby že si pustím teplú vodu, tak asi zaspím v kúpeľni aj postojačky... Obliekla som sa, vysušila a upravila si vlasy. Bol už síce čas na brunch, no raňajky vo Veľkej sieni určite trvali ešte stále. Nemala som však chuť nechať sa oslepovať záplavou modrej a zelenej, radšej som si bola po nejaké jedlo v kuchyni. Nenápadne som ho prepašovala k sebe do izby a v pokoji sa najedla. Možno tento deň nebude až tak zlý...

Ďalej som deň trávila opäť v posteli- čítala som si alebo študovala nejaké príručky či lexikóny. Dokonca, ak si dobre pamätám, som si aj naškrabala nejakú úlohu. Potom však už nastal čas pozapínať si pruhovaný kardigán a vybrať sa na zápas. Očividne som meškala, škola už bola takmer vyľudnená, príjemná prechádzka by ňou teraz bola. No na dvore som nezamierila za hlúčikom ostatných.

Všimla som si, ako Eragon nenápadne vchádza do Zakázaného lesa. Už len z čírej zvedavosti a nechuti zúčastniť sa na dnešnom športovom podujatí som ho nasledovala. Smeroval stále hlbšie a hlbšie, les bol čoraz hustejší, po chvíli som si musela začať svietiť prútikom. Strácal sa mi aj keď bol sotva desať metrov predo mnou. Keď však k nám už nedoliehal ani hluk z tribún, začínala som mať strach. Potláčať ho bolo takmer nad moje sily.

Eragon?" snažila som sa pôsobiť nenútene, no hlas sa mi chvel. Zvrtol sa.

Čo tu robíš?!" spýtal sa nahnevane.

Rýchlo som k nemu pribehla, nech sa mi nestratí: „ Videla som ťa vchádzať do lesa a bolo mi to čudné a... mne sa vôbec nechce byť na tom zápase," priznala som, „ Ale čo tu vlastne robíš ty?"

Ja? No... ehm..." zadrhával sa, „ ale sľúb, že to nikomu nepovieš!" výstražne zdvihol predo mňa prst.

Sľubujem," odvetila som s ironicky sprisahaneckým tónom, prísne sa na mňa zadíval.

Hagrid sa mi stará o krupa. Vieš, ešte naň nemám povolenie a na Rokforte by mi ho iste ani nedovolili... aspoň je zatiaľ v dobrých rukách..." zdvihol jeden kútik úst a zatváril sa nanajvýš nevinne.

Krup? Krup!" takmer som zapišťala od nadšenia.

Môžem ísť s tebou, však môžem? Ja ho chcem vidieť, musí byť veľmi zlatý! Aký je veľký? Ešte asi šteňa, však?" začala som mlieť ako zmyslov zbavená, samej mi to prišlo divné. Len sa ešte viac pousmial a súhlasil.

Vykročili sme hlbšie do lesa, no prechádzka ružovou záhradou to zrovna nebola. Eragon ma očividne cestu už v nohách, s ľahkosťou zvieraťa preskakoval z kameňa na koreň stromu a potom nehlučne dopadol na pevnú pôdu. Mne sa darilo jedine zakopávať, šmýkať sa a len takmer nepadať. Bolo to nanajvýš hlúpe, hlavne pri pohľade na čakajúceho Eragona. Znovu som k nemu pristúpila s nevinným úsmevom na perách a čakala, kedy znovu sebavedome preskočí ďalšiu časť lesa, no on sa na mňa len akosi zvláštne, empaticky usmial a nastavil mi ruku. Bez slova a pohnutia som na ňu hľadela, úplne som ostala v pomykove. Eragon však len prekročil medzeru medzi nami a chytil si ma sám. V tom momente som bola maximálne šťastná, že som naučená čarovať aj prútikom v ľavej ruke a môžem naďalej ostať v strehu.

Znovu sme kráčali lesom. Nebolo to bohviečo, Eragona síce neznervózňovala moja pomalá chôdza, no aj tak som sa cítila trápne. Stále som na takmer každom kroku zakopávala a to, že ma ten chlapec permanentne zachraňoval mi vôbec nedodávalo sebavedomie. Sústreďovať sa na cestu v tomto lese bolo pre mňa proste priveľa. Okrem toho som sa nesmierne bála, takéto priestranstvá zrovna nemusím. Strach som však dokázala ešte vykryť, ak teda nerátame to nekonečné potkýnanie sa...

Niečo však zašuchotalo a obaja sme sa strhli, Eragon okamžite vyslal ku zvuku znehybňujúce zaklínadlo, no ja som mu len neskutočne silno stisla ruku a stála na mieste s hrôzostrašným výrazom na tvári. Cítila som, ako sa nekontrolovateľne chvejem, bolo mi priam na vracanie. Nenávidím takéto miesta, Nenávidím! hučalo mi v hlave. Splašene som dýchala a nedokázala som sa ani pohnúť, tisli sa mi do očí slzy. Zrazu som sa cítila tak bezradne a zraniteľne, až tento pocit ďaleko predčil hrôzu z neznámeho zvuku v zakázanom lese. Točila sa mi hlava z náhleho strachu z vlastnej krehkosti... vďaka doterajším výcvikom by som v takýchto momentoch vôbec nemala spanikáriť, ako som len mohla zlyhať? Ako?!

No tak, už je dobre," objal ma zrazu silno Eragon, perfektne načasované. Môj nechutne slabošský vzlyk zadržalo jeho rameno, „ Bol to len stromostrážca, už je preč," ubezpečoval ma, no jeho slová som nevnímala. Celou silou som ho ovinula rukami, pritlačila si tvár o jeho hruď celá som sa chcela skryť a zabudnúť. Pri ňom som sa cítila bezpečne aspoň na moment. Silno ma držal, aspoň to mi dodávalo istotu... nenávidela som sa. A rovnako som znenávidela aj tento les. Veľmi ma desil, tak, ako len máločo. Raz mi jedna stará pouličná veštica povedala, že sa nebojím tmy, ale neznámeho v nej. A že niekedy je to zbytočné. Mala pravdu, no to moju fóbiu nevyriešilo. Zavzlykala som druhý raz na čo ma objal ešte tuhšie, pritlačil líce o moju hlavu. Stále som dýchala ako po dlhom behu, oči som nechávala zavreté, nechcela som vidieť nič, tlkot Eragonovho srdca ma však postupne upokojoval. Už som sa aj prestávala triasť. Stále som sa však necítila na odtiahnutie sa od jeho hrude. Lomcoval mnou des, na niečo podobné som nebola zvyknutá. Vždy ma učili akýkoľvek náznak strachu potlačiť, čo však s ním, keď je už von? A okrem toho, nechcela som vidieť jeho výraz, keď sa mi náhodou konečne podarí odtrhnúť sa od neho...

Prepáč..." šepla som, keď sa mi predsa podarilo odtlačiť sa od Eragona. Nepozrela som sa mu však do očí, hanbila som sa za svoju slabosť, len som mu zotrela moju slzu z koženej vesty. Triasla som sa ešte stále, no už menej. Aj tak to bolo viac než nepríjemné... Chytil ma ešte pevnejšie za ruku a upozornil, že už nie sme ďaleko. A že sa nemám za čo ospravedlňovať. Svoje prepáč som napriek tomu zopakovala, no s ešte previnilejším hlasom.

Prečo sa ospravedlňuješ?" spýtal sa nakoniec.

Že som sa zachovala tak..."

„ … prirodzene?" skočil mi do reči, „ Za to, že si z chrabromilu sa ešte môžeš báť. A ver mi, väčšina školy sem nelezie kvôli zákazu, je to tu skutočne desivé..."

OK, už o tom nebudeme hovoriť, dobre?" skúsila som rozhorčene. Zastal a usmial sa na mňa. Len tak pozdvihol jeden kútik úst, šlo skôr o úškrn. Zvlnilo sa mu obočie a ja som vôbec nevedela, čo si mám o tom myslieť.

Si zlatá," vyslovil.

Si neznesiteľný," dodala som urazene prvé, čo mi napadlo. Zrazu sa hlboko uklonil tak, akoby vypadol z histórie a povedal, „ Je mi potešením, lady." Zasmiala som sa a on so mnou tiež.

Inak... toto je môj krup," dodal a pohodil rukou do priestoru. Predo mnou stála malá búda a vedľa nej o strom priviazaný neskutočne rozkošná bytosť pripomínajúca šteňa teriéra. Nadšene vyskakoval a štekal. Neudržala som sa pribehla k nemu, nadšene som ho hladkala a škrabkala, kým sa ma pokúšal oblízať či švihnúť jedným z jeho dvoch chvostov. Bol tak sladký!

Ako sa volá?" vyzvedala som pomedzi záplavu roztomilých prívlastkov pre krupa.

Floyd," vyslovil Eragon a sadil si vedľa nás na najbližší koreň stromu.

Naozaj?" zasmiala som sa, „ Znie to ako meno nejakej rockovej hviezdy."

Niečo podobné," tiež sa pousmial, „ Volal sa tak jeden významný krotiteľ drakov a výskumník."

Nevnímala som ho však, naďalej som sa hrala s Floydom, až som si po asi desiatich minútach sťažka povzdychla a posadila sa na zem.

Čo sa stalo?"

Musí skutočne ísť preč?" skúsila som na Eragona pohľad prosiaceho psa, „ Keď on je božský, však Floyd, však?" maznala som sa s ním.

Chcel som ho ako vianočný darček pre otca," objasnil mi, v momente som sklapla.

Je sladký..." dodala som však ako posledné na obhajobu. Až potom som skutočne radšej prestala rozprávať.

Netrvalo to dlho, Eragon smiechom prelomil ticho medzi nami. A so svojou záľubou v rozprávaní, ktoré, ako som si uvedomila, mám skutočne rada. Opäť bol vtipný a trefný, no čas sa postupne nezadržateľne približoval večeru. Nevyhla som sa poznámke, že pri mojom talente nájsť každú povrchovú nezrovnalosť by sme už mali vyraziť... súhlasila som a Eragon ma sám od seba pevne chytil za ruku. Neprotestovala som, najmä však preto, že len pár sekúnd na to som skoro spadla... perfektné, pomyslela som si, no Eragon sa len pousmial a potlačil v sebe chuť prevrátiť očami. Má sa na čo tešiť, chudák chlapec...

No nebolo to tak zlé, v konečnom dôsledku.

A sakra," vydýchol Eragon ani nie pár minút po tom, ako sme vstúpili na školský trávnik.

Čo...? A sakra," musela som zopakovať. K nám sa čo najrýchlejšie ako len vedela hnala profesorka McGonagallová.

Vy ste boli v Zakázanom lese?" spustila hneď zostra a prísne.

Nie je to tak, ako to vyzerá," pokúsil sa zahovárať Eragon.

Mladý pán, snažíte sa povedať, že zle vidím?" zapichla svoj ostrý pohľad do Eragona.

Určite to nie je tak, ako to vyzerá," spustila som na jeho obhajobu. McGonagallová len zlostne vydýchla, „ Vedzte, že vás oboch neminie trest. Od zajtra až do piatku budúceho týždňa ostávate po škole. Očakávam vás presne o desiatej ráno v učebni transfigurácie," vyslovila trpko, zvrtla sa a odpochodovala preč.


12.11.2011 15:00:56
evaprc

Aké druhy poviedok (nemusia byť z tejto stránky) máte najradšej? :)

Romantické <3 (11 | 53%)
Hororové :) (3 | 14%)
Humorné :D (7 | 33%)
Dramatické ( | 0%)
Harry-Potter-Diagon-Alley.jpg
dh27.jpg


Take it on the other side... 

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one