Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Ak by ste nám niečo chceli napísať, poprípade "spriateliť" (nemám rada ten výraz...) naše stránky, ozývajte sa na:
forgie: ewar089@azet.sk   
            ewar089 (prosím si sovku) na priori-incantatem (som hrdý bystrohlavčan!!! :D :D už aj na pottermore ^^)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.



.
.
Proste sa mi sem hodí... :D
Proste sa mi sem hodí... :D
My grading

Možno sa ma všetci boja aj pre môj prečudesný príchod na Rokfort.

Neprišla som ako obyčajný študent v jedenástich rokoch ako prváčka. Prišla som až začiatkom tohto školského roka, do štvrtáku. Aj to nie obyčajne, ale maximálne neobyčajne. Žiaden Rokfortský expres, koče ťahané testralmi ani člny s Hagridom. Prišla som sama... Vlastne s nejakým otcovým kolegom, ktorého som videla prvý a posledný raz v živote a bola som tomu úprimne rada. Nie je to nič osobné, len mi pripomínal moju vlastnú prehru a rezignáciu rodičov... otec proste na mňa nemal čas, matka by sa nedokázala pozerať na to, ako jej odchádza ďalšie dieťa. Jednoducho som s otcom ráno prišla do jeho práce na Ministerstvo mágie, kde mi potriasol pravicou ako nejakému kolegovi a prenechal ma tomu pánovi na absolútne primitívny prechod hop-šup sieťou. Milo ma zaviedol ku krbu, pomohol mi s vecami a podal vrecúško prášku.

So všetkou batožinou som sa ocitla priamo v Dumbledorovej pracovni. Aj keď bol podvečer, prvý deň školy, všade veľa zhonu a stresu, on ma čakal vo svojej pracovni, milujúco sa prihováral svojmu fénixovi a fakt, že som sa mu len tak (aj keď očakávane) zjavila v krbe ho akoby ešte viac potešil. Nadšene ku mne pristúpil, veselo sa mi zdravil, nadšene triasol rukou, dokonca ma aj chytil za plece, na čo sa nezmohol ani môj vlastný otec. Vyslovil niekoľko komplimentov na moju adresu, ktoré som so slabým úsmevom a bez slova prijala ma vyzval k tomu, aby som sa na Rokforte cítila ako doma, prežila nádherný rok svojho života a nehanbila sa toľko. Z jeho zvláštneho prístupu ku mne som však nebola zahanbená, skôr v pomykove. Len som ticho prikývla, zhlboka som vdýchla vzduch nasiaknutý vôňou cukríkov a pokúsila som sa aspoň z polovice tak obšírne poďakovať.

Potom mi zbežne vysvetlil pravidlá školy, priblížil profesorský zbor aj študentov, opísal jednotlivé fakulty, ich významy i minulosť, živo sa snažil vykresliť mi zvyky školy a takisto sa pokúsil zorientovať ma v obrovskom hrade, no strácala som sa už niekde na začiatku jeho hovorenia, preto som len naďalej mlčky prikyvovala. Ubezpečila som ho, že sa budem všetko snažiť plniť a že budem svedomitá študentka... zmenila sa moja škola, zmenila som sa i ja...

Po ďalšom z radov úprimných, ba priam dojatých úsmevov ma vyzval, aby som ho nasledovala.

A čo moje veci?" vysúkala som zo seba po dlhom čase celú vetu, aj keď to bola len otázka. Profesor Dumbledore, ako ho mám oslovovať, sa nad ňou len zasmial a pripomenul, že o ňu sa postarajú škriatkovia. Nechala som sa teda bez slova viesť hradom. Vôbec som ho nepoznala, bolo mi jasné, že sa v ňom stratím, snažila som sa teda zapamätať si ho čo najlepšie. Profesor si to očividne všimol a na moje začudované pohľady mi len navrhol, aby som sa pri svojej prípadnej dezorientácii pýtala na cestu obrazov či študentov. Zmierená so svojím ťažkým nadchádzajúcim životom som opäť bez výrazu len prikývla. Pustil sa teda do rozprávania o tom, čo sa deje práve teraz v takzvanej Veľkej sieni a čo sa bude diať. Že ma vedie do vedľajšej miestnosti, aby mi nemuselo byť trápne stáť pri výbere fakulty medzi prvákmi, zavolá ma zozadu neskôr. Bola som úprimne rada, že je taký ohľaduplný. Posadil ma teda do tmavej, pochmúrnej miestnosti pripomínajúcej sklad starých portrétov a zažal jednu sviecu. Usmial sa na mňa a malými dverami odišiel. Zvonku do mne doliehal hluk a vrava, cítila som sa veľmi zle, bolo mi priam na zvracanie. Nervy.

Čo si zač?!" doľahol ku mne nevrlý hlas. Uvedomila som si, že patril jednému pánovi z portrétu, no na menovku som nevidela.

Som človek." vystrela som sa ešte viac a pyšne som odvetila. Mňa nebude nikto urážať takýmto tónom!

Ale kto si?!" rovnako zavrčal.

Záleží od toho, kto sa pýta." od potláčaného hnevu som sa musela postaviť a predstúpiť bližšie pred obraz, menovku som už ani nechcela čítať.

Len odfrkol, „ Obraz!" a tváril sa nanajvýš podráždene.

Tak ja som človek!" pokrčila som plecami.

Veľmi drzé dievčisko, odporné, drzé..." frflal neprestajne, potom sa však na mňa začal pozerať akosi pozornejšie, skúmal ma jedným okom prižmúrením, „ Myslím, že aj viem, prečo si taká drzá..."

Tak prečo?" vydýchla som pobavene.

Si dcéra toho naničhodníka a zlosyna..." vtom však otvoril dvere profesor Dumbledore a posunkom mi naznačil, aby som prišla. Pánovi na obraze som venovala pohŕdavý pohľad a ďalej som sa už len snažila zvyknúť si na zrazu veľké množstvo svetla prechádzajúceho cez otvorené dvere. Profesor mi slušne podal ruku, keď som stúpala po schodíkoch a prechádzala cez dvere, stále držiac ma akoby sme šli na tanečný parket ma viedol pred masu študentov sediacich za štyrmi stolami, len letmo som zachytila profesorov za mnou. Sála zrazu stíchla, všetkým sa na tvárach zračilo čisté prekvapenie. Na okamih sa mi zaklepalo koleno, no na vyše desať centimetrových opätkoch som si nedovolila zaváhať. Dumbledore, teda profesor Dumbledore so mňa nespúšťal prívetivú tvár a zároveň nahlas hlásil moje meno sieňou, ktoré sa nepríjemne odrážalo. Spolu s ním sa sieňou prehnala vlna vzrušeného šumu.

Odprevadil ma až k stoličke s tromi nôžkami a naznačil mi, aby som sa posadila. Nepovedala som ani slovo a urobila som tak, mala som pocit, že spomínal, čo sa bude teraz diať. Akási postaršia... profesorka (?) mu podala ešte starší klobúk a pán profesor mi ho snáď ešte nadšenejšie nasadil na hlavu. Klobúk sa z ničoho nič začal vlniť, úplne akoby ožil a sieňou o chvíľu zadunelo prenikavé „ Nooooo."

Vtipný kus odevu." šepla som len pre seba.

Vtipný teda som," prehovoril opäť, no teraz už iba ku mne, „ no teraz rozhodujem o tvojej budúcnosti, dievča."

Zahryzla som si teda radšej do pery.

Vidím toho v tebe veľa..." pokračoval znovu ticho, potom na dlhú, nekonečne dlhú dobu zmĺkol.

Bifľomor by ti nesedel," zasmial sa nakoniec, „ videl by som ťa na taký Bystrohlav..."

Nie!" prudko som mu skočila do rozjímania.

Opäť dlho mlčal, ešte dlhšie ako predtým...

Ty tu nie si len tak, však?" spýtal sa.

Nie," musela som sa ticho priznať a opäť som si zaťala zubami do pery. Teraz sa všetko dozvie, nie už to všetko vie! Všetko pokazí, povie to!!

Nie, neboj sa, nič nepoviem," zapriadol medovým hlasom, znepokojenie však vo mne ostalo.

Do Bystrohlavu ťa teda nedám..."

Ďakujem!" vďačila som už dopredu a vlastne som ani nemala za čo, zatiaľ...

Máš čistú krv..."

V podstate," prikývla som, no nervozita vo mne gradovala.

„ … no potrebuješ ten Chrabromil, že?" znovu zapriadol ako starý kocúr, akoby sa v mojom strese vyžíval.

Áno, veľmi," prisvedčila som.

Znovu bol veľmi nekonečnú dobu ticho.

Tak ako sa dohodneme?" zabrdla som do živého po tom, čo som zacítila prvé kvapky potu stekať po mojom chrbte.

Hm... vidím toho v tebe veľa..." zopakoval a ja som s nervami v koncoch vyklepávala melódie po okraji stolčeka.

Veľmi potrebuješ ten Chrabromil?" zas akoby sa líškal.

Veľmi," zabárala som nechty do dreva.

Tak popros!"

Prosím! Veľmi pekne ťa prosím!" šepkala som do ticha, sama som takmer nevedela prečo.

Si zaujímavá, no tvoja budúcnosť bude ešte viac," nadhodil. Len som si povzdychla, nechcela som na to myslieť.

Bude ťažká..." pokračoval , „ no viem, že som sa rozhodol správne a pochopíš to aj ty CHRABROMIL!" posledné slovo zreval na celú sieň, no ja som bola stále myšlienkami v jeho poslednej vete, nerozumela som jej, no v momente, ako mi s potleskom profesor zložil klobúk z hlavy som sa sama nad sebou začudovala, prečo sa len doprosujem odevu... a ešte takému sadistickému...

Profesor Dumbledore mi natešene znovu potriasol rukou, dokonca ma aj vybozkával na obe líza, čo sa mi zdalo viac než nepatričné a potom ma poslal sadnúť si za stôl s najviac jasajúcim davom. Predniesol ešte niekoľko slov, ktoré však nikto nepočúval a potom sa na stoloch objavili pokrmy od výmyslu sveta a ostatný študenti sa na ne lačne vrhli. Jedno však neostalo jediné bez povšimnutia.

Čo si zač?" s plnými ústami sa ku mne otočil jeden zo žiakov sediacich oproti mne.

Drž hubu, Finnigan!" v momente ho zahriakol jeho spolusediaci, potmavší chlapec, „ Prepáč, vôbec sa nevie rozprávať s dievčatami," zachechtal sa.

Ja som celý čas sedela bez pohnutia s len zatiaľ nabratou kukuricou a zdvorilo som čakala na výsledok tejto konverzácie.

Som Dean Thomas," podal mi ruku hneď po tom, čo si ju utrel do obrúsku. Nepovedala som ani slova. „ A ty si...?"

Faustin." vyslovila som stroho, no aj tak sa k nám otočilo ďalších zo päť ľudí. Všetci si so mnou zrazu chceli podať ruku a niečo sa ma spýtať, pre ten hluk som ich však nevnímala, radšej som si nabrala z mrkvy nad parou.

Ahoj," pristúpilo ku mne dievča z našich radov, „ Som Hermiona Grangerová, Chrabromil. Budeme spolužiačky, ak by si potrebovala s hocičím pomoc, ozvi sa," mlela akoby jej za to platili, no napriek tomu som v nej videla aspoň náznak inteligencie.

Veľmi ma teší, Hermiona. Som Faustin Tiana Malfoyová," stolom prehrmel ešte väčší šum.

Malfoyová?!" očividne rozladene sa ma spýtal akýsi ryšavý chlapec, dnes už viem, že Ron. Dokonca aj Hermionin stisk ruky sa náhle zachvel.

Áno, Malfoyová." zopakovala som ako pre debilov.

Nemáš byť náhodou v Slizoline?!" zahundral nevraživo.

Očividne nie."

A čo Draco Malfoy," zapojila sa Hermiona, „ poznáte sa??"

Samozrejme, je to môj bratranec," ďalší šum.

Prečo si potom neskončila v Slizoline?"

Len som pokrčila plecami a tajomne sa usmiala: „ Možno som iná..."

Odkiaľ vlastne si?" obsadili ma ďalší dvaja ryšavci, každý z jednej strany. „ že máš také netypické krstné mená?" pýtali sa striedavo.

Pochádzam z Francúzska, presťahovali sme sa do Anglicka len behom leta," objasnila som a obaja sa na oplátku zatvárili rovnako chápavo.

A prečo ste sa presťahovali?" skúšal sa opäť dostať k slovu Finnigan.

Vyhodili ma z Beaubatonxu, aj otca preložili v práci sem," dvojičky sa nahlas rozosmiali spolu s celým stolom.

A že prečo Malfoyová..." znovu zahundral Ron, Hermiona na neho hodila karhavý pohľad.

Prečo ťa to vyhodili??" prisunuli sa bratia bližšie.

Len drobné priestupky... škola má prísne pravidlá." načrtla som a popri tom som sa snažila usmiať. No potom môj mozog zamestnalo niečo iné: oproti mne a niečo napravo sedel on- samotný Harry Potter.

24.09.2011 12:20:04
evaprc

Aké druhy poviedok (nemusia byť z tejto stránky) máte najradšej? :)

Romantické <3 (11 | 53%)
Hororové :) (3 | 14%)
Humorné :D (7 | 33%)
Dramatické ( | 0%)
Harry-Potter-Diagon-Alley.jpg
dh27.jpg


Take it on the other side... 

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one