Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Ak by ste nám niečo chceli napísať, poprípade "spriateliť" (nemám rada ten výraz...) naše stránky, ozývajte sa na:
forgie: ewar089@azet.sk   
            ewar089 (prosím si sovku) na priori-incantatem (som hrdý bystrohlavčan!!! :D :D už aj na pottermore ^^)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.



.
.
2005_harry_potter_and_the_goblet_of_fire_049.jpg
Mad-Eye Moody

Prvá hodina a to hneď po raňajkách. Len máločo dokáže byť horšie. Nekomentovateľná obrana proti čiernej mágii... s bývalým aurorom Alastorom „Divookým" Moodym. Perfektné... len ešte neviem v akom zmysle slova.

S Drewom sme sedeli v úplne poslednej lavici v rohu triedy. Dievčatá sedeli najmä vpredu, netuším z akého dôvodu. Možno ešte dostatočne nepoznali vyučovacie metódy Moodyho alebo si len nemali kde sadnúť. Slizolin sedel kdesi po strede a Chrabromilský chlapci trčali okolo nás. Tak nejak som si triedu zapamätala po letmom pohľade, nemienila som ani náhodou dávať pozor, svoju osobu by som si momentálne najradšej predstavovala kdesi úplne inde, napríklad v posteli. Z čírej slušnosti som si ale prichystala učebnice a ostatné školské potreby na lavicu pred seba, inak som si ale celý čas kreslila do Denného proroka, sem-tam som si dokonca aj niečo prečítala, ale to som sa sama sebe čudovala, jednoducho to bolo nad moje sily. Drew sa ani nepohol, opretý o stoličku sedel celú hodinu vedľa mňa, ani sa len netváril, že si píše poznámky. Možno preto, že by mu to Moody nezožral, tak načo sa snažiť. Občas sa síce ticho zasmial na nejakom mojom novinovom výtvore alebo mi poslal na útržku pergamenu nejakú vtipnú poznámku, inak ostával pasívny voči vyučovaciemu procesu rovnako ako ja.

Oči od novín ma prinútilo odtrhnúť len niekoľko vecí. Prvá z nich bol jednoznačne rev Divookého s jasným posolstvom: „ Držte hubu, Finnigan!" príliš známe, až ma to donútilo chabo sa uškrnúť. Za druhú sa možno dalo označiť škripot kriedy o tabuľu doprevádzaný novým profesorovým výkrikom- jednoducho hlasným vyslovením nadpisu, ako som sa dozvedela od Drewa a to Neodpustiteľné kliatby. Tento milý fakt ma dokonca donútil otvoriť si zošit, inak nič viac. Pokým Moody predvádzal ich účinky na akejsi hávedi, celá trieda pišťala a kričala od vytŕženia, dokonca aj Drew vedľa mňa sa chvel, mňa to donútilo tak maximálne raz za čas mrknúť na momentálne dianie v učebni. Poslednou bol však nepochybne krik Hermiony, ktorá donútila celú triedu stíchnuť. Už si nepamätám, čo vykríkla, no bolo to niečo, čím upozornila na Nevillovo utrpenie. Celé osadenstvo sa otočilo k nemu, no bolo mu to jedno. Neville sa triasol, popri tom priam stonal a tvár mal pokrivenú v ubolenej grimase. Po lícach mu stekali slzy a bol bledší ako hradný duchovia. Len málokto v miestnosti tušil, prečo ho neodpustiteľné kliatby v priamom prenose tak zranili, aj Drew sa na mňa pozrel a žiadal o vysvetlenie. Bez slova som pokrútila hlavou napriek tomu, že som vedela, čo je vo veci. Potom Moody príliš malého živočícha v príliš veľkej dlani na to, aby som ho dokázala identifikovať, zabil. Všetci stíchli, ani ja som naďalej nemala potrebu niečo hovoriť... potlačila som záchvev, ktorý mi chcel prebehnúť telom. Profesor nám nakázal, z ktorej strany si máme urobiť poznámky, potom už do konca hodiny nepadlo jediné slovo. Aj tak som jeho príkaz ignorovala a naďalej si kreslila...

Zazvonilo a keďže som si ja spolu s väčšinou chalanov pobalila veci už päť minút pred zvonením, len sme sa s Drewom vychytili z triedy.

Malfoyová!" doľahol k nám však posledný Moodyho rev na túto hodinu. Otočila sa za ním celá trieda, no len ja a Drew sme ostali stáť v miestnosti dlhšie a zízať na profesora.

Ostali sme v triede sami. Len ja, Divooký a Drew.

Vy pane, môžete ísť," pohodil rukou, no Drew sa ani nepohol. Opäť na mňa vrhol otázku v pohľade, aj tú som odignorovala.

No tak! Vypadnite už!"

Choď," šepla som mu, až potom sa pohol preč. Nechápem, na čo čakal.

A vy slečna, poďte za mnou... "

Neprotestovala som, len som sa za ním bez reptania vybrala do miestnosti kam sa dalo dostať hore schodmi na konci triedy. Myslím, že to bola jeho obytná časť hradu. V momente ako som vošla za mnou nepríjemne zatresol dvere.

Nebavia vás moje vyučovacie hodiny?!" pritlačil ma o ťažké drevené dvere, ich kovová kľučka ma tlačila presne na modrinu na chrbte. Moody ma svedomito skúmal ako zdravým, tak aj skleneným okom.

Prosím?" nenechala som sa vyviesť z mieri, nepohla som ani svalom. Presne tak, ako som mala vo zvyku.

To je v podstate jedno..." zakrúžil okom v páske, „ vy to v podstate nepotrebujete..." pustil ma a odstúpil viac do miestnosti. Nereagovala som, len som ho ticho sledovala. Vôbec som nevedela, o čo mu ide, možno to však vysvetlí. Dúfam... Posadil sa na okraj ošúchaného stola a znovu sa ku mne otočil.

Chcel som sa vás len opýtať na jednu vec..."

Počúvam." prehovorila som znovu bez zmeny výrazu.

Vysvetlite mi, ako je možné, že napriek tomu aké všetky zaklínadlá ovládate, že sa môžete rovnať veľmi mocným čarodejníkom už vo svojom mladom veku, dokonca by ste boli schopná na mňa s minimálnym snažením uvrhnúť neodpustiteľnú kliatbu... vysvetlite mi, ako to, že nedokážete vyčarovať patronusa??"

Prosím?!" teraz sa mi už nepodarilo zachovať si na tvári nehybný výraz, šokovane som na neho pozrela, „ Odkiaľ máte..."

Mávol nad mojím prekvapením rukou: „ Viem o vás viac, než si myslíte..." Zadíval sa mi do očí zdravým okom, tým druhým opäť blúdil po miestnosti. Hodnú chvíľu ani jeden z nás nepovedal nič, mala som však sto chutí zistiť, čo ešte vie, no nemohla som si dovoliť prezradiť o sebe viac. A už vonkoncom nie (aj keď) bývalému aurorovi. Nervózne som si zvnútra zahryzla do líca.

Moody si sťažka povzdychol a znovu sa vybral smerom ku mne. Zastal na necelý krok predo mnou, snažil sa uprene na mňa hľadieť. Akoby mi chcel niečo naznačiť, niečo, čo povedať nemohol... nevedela som, čo si o tomto celom mám myslieť. Jeho (povedome) páchnuci no nechutný dych mi vanul do tváre, keď sa pýtal: „ Viete, v čom spočíva podstata zaklínadla patronus?"

Samozrejme," odvetila som už opäť bez výrazu.

Isteže... ako som o tom mohol pochybovať..." zamrmlal, uškrnul sa a stále znervózňujúco blúdil okom po miestnosti. Potom sa však pokúsil zadívať sa na mňa oboma očami a povedal: „ Pracujte na ňom teda... budete ho potrebovať..."

Otvorila som ústa, no nestihla som nič povedať, skočil mi do reči: „ ...a teraz už vypadnite! Choďte!!" surovo mi otvoril za chrbtom dvere a vystrčil ma cez ne von. Nestihla som povedať ani slova, či protestovať a bola som vonku, vymknutá som stála na chodoch ako neželaný hosť. Urazená, no stále s otázkami bez odpovedí som sa otočila na opätku a už za zvuku ďalšieho zvonenia som rozladene kráčala na hodinu.

28.10.2011 12:54:07
evaprc

Aké druhy poviedok (nemusia byť z tejto stránky) máte najradšej? :)

Romantické <3 (11 | 53%)
Hororové :) (3 | 14%)
Humorné :D (7 | 33%)
Dramatické ( | 0%)
Harry-Potter-Diagon-Alley.jpg
dh27.jpg


Take it on the other side... 

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one