Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Ak by ste nám niečo chceli napísať, poprípade "spriateliť" (nemám rada ten výraz...) naše stránky, ozývajte sa na:
forgie: ewar089@azet.sk   
            ewar089 (prosím si sovku) na priori-incantatem (som hrdý bystrohlavčan!!! :D :D už aj na pottermore ^^)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.



.
.
Anime_GirlBlackHair.png
it's me...

Po zvyšok dňa sa mi už nikto neprihovoril, nikto o mňa ani len nezavadil pohľadom. Všetci v mojej prítomnosti hľadeli do zeme alebo na svoje topánky. V podstate mi to ani neprišlo zvláštne. Bolo to tak vždy. Ľudia sa ma báli. Nikdy som nevedela prečo, tak som sa raz na to opýtala mamy, ale to som bola ešte malá. Len ma pohladkala po líci a pokúsila sa usmiať ako ja na Weasleyovcov, no úsmev sa jej bolestne pokrivil: „ Sme iní..." vyslovila ticho, akoby tá veta mohla niekoho zobudiť, rukou uhladila perinu, ktorou ma zakryla a ticho sa vymotala z izby. Jej vždy oku lahodiaca chôdza bola náhle rozklepaná a nesvoja. Ani mi nesfúkla sviečku v izbe, len za sebou zavrela dvere. Odvtedy som sa už nepýtala.

Nebola som v podstate ničím zvláštna. Nebola som prehnane vysoká, skôr nízka, no nosila som podpätky. Nebola som tlstá, viac útla, vďaka čomu som nie raz vyzerala krehko a zraniteľne. Aj toto bol omyl. Snažila som sa ho vyvrátiť, no aj tak ma málokto vnímal inak. Morbídne bledú pokožku som mala od narodenia, po pás dlhé, čierne a rovné vlasy s ofinou mi narástli časom. Vraj som ich zdedila po matke, spolu s tou... jednoducho dokonalou a sexy (áno, vtedy som pochopila význam tohto slova) chôdzou. Keď už nič viac, tá vzbudzovala túžbu v každom mužovi, čo mňa a matku videl kráčať. Bez prehnanej samochvály. A tie ľadovo-modré oči... možno z otcovej strany. Jednoducho, netušila som dlhé roky, prečo sa ma ľudia stránia.

Pochopila som to až časom, rokmi... bol to pre mňa šok. V mojej tvári bolo niečo, čo nútilo každého vyhnúť sa mi oblúkom. Ja som sa takmer vôbec nedokázala tváriť, takmer stále som mala rovnaký výraz, bolo len veľmi málo momentov, pri ktorých sa zmenil, veľmi málo chvíľ ma k tomu donútilo. A aj vtedy bola moja mimika len veľmi minimálna a krátkodobá. V momente, ako som si toto uvedomila, som sa na sekundu sama seba zľakla. Ako keby som nemala dušu, áno, presne tak som vyzerala skoro stále. Ako balík bez obsahu, nepopísaná kniha... Až potom som si uvedomila svoju nekonečnú výhodu- že sa mi každý vyhýba. A možno aj to, že som prakticky neprečítateľná. Dokázala som klamať, vysmievať sa do tváre a pritom nepohnúť ani brvou, trpieť a nedať to na sebe znať... Aj tak by som dala všetko za to, celý svoj trezor v Gringottbanke, aby som túto vlastnosť nemala... no bolo pozde, tváriť som sa nikdy nenaučila. Ako moja matka...

No toto bola len časť pravdy, vo veci bolo ešte niečo... Totiž o deťoch sa hovorí, že sa na svet pozerajú srdcom, no to je lož, rozumom to zatiaľ tiež nedokážu. Moje city, pocity a podobné duševné záležitosti sa vo mne vyvinuli časom spolu so všetkým a tým jediným, čo skutočne vlastním. Preto som si tiež až pozdejšie všimla niečo, čo obklopuje každého z nás. Neviem, ako to nazvať, pre mňa je to jednoducho vyžarovanie. To zabezpečuje, že okolo niektorých ľudí je vždy aspoň desať ďalších a okolo ostatných až tak veľa nie. Že niekoho oklamú vždy a všade a pri niekom si to nehodno dovoliť. Že nezáleží na kráse, ale na vyžarovaní, bolo tiež bolestivé, no skôr spôsobom, akoby som sa pri experimente s novými prísadami do elixírov popálila. Bol to jednoducho fakt, s ktorým sa nedá nič robiť, jedine sa naučiť žiť.

Opäť som na nejakú dobu držala zrkadlo príliš často v rukách. Sledovala som už nie len svoju tvár, ktorá sa stále takmer nehýbala, pozerala sa na mňa ako muklovský obraz, či strážiaca socha, cez to som sa už preniesla... sledovala som, čo uvidím okolo seba. Nič... nič a nič. Ja som sa však už poznala a to „nič" mi nevadilo, uvedomila som si po niekoľkých dňoch. Namiesto ničoty som mala vidieť niečo iné... a zabralo mi ďalších niekoľko dní, kým som sa na seba dokázala pozerať inak, aj keď nie úplne (priznávam, takmer vôbec). Videla som však to, čo som chcela. Oľutovala som to však, uvedomila som si, že to bol možno omyl, chcieť vedieť viac, ako nám prislúcha... nevidela som nič viac, iba ľad. Ľadový obal, ktorý obklopoval moje ja a nedovolil nikomu sa ho ani len dotknúť, priblížiť sa. V prvé dni som ho chcela rozpustiť, ale bolo to ťažké. Zmierila som sa sama so sebou, iné mi neostalo. Naďalej teda každého odstrašujem ľadovým ostrím vlastného ja. A ani neviem prečo, je možné, že som zdedila aj to...

Niekedy v tom období môjho života, v období, keď som si uvedomovala príliš veľa vecí na to, aby som ich dokázala zvládnuť si ku mne na trávu pod orech v našej záhrade sadla matka. Nepovedala som jej ani slovo, bola som príliš zamyslená. Začala teda sama: „ Pamätáš si ako... keď si bola malá... Raz si sa ma spýtala, prečo sa ťa ľudia boja..."

Pozrela som sa na ňu, akoby ma chcela naučiť nové vražedné zaklínadlo, tak zraniteľne ako snáď ešte nikdy a len som ticho prikývla, neschopná slova.

„ Vieš, často nad tým rozmýšľam..." ticho, tiež bolestne pokračovala, „ a prišla som na to, že to, aký sme v nás možno nie je od narodenia, len vo veľmi malých množstvách... tým, kým sme sa stávame časom, tvoria nás ľudia okolo, prostredie, ale aj knihy, ktoré čítame, všetko, čo zažívame... my sme toho už prežili príliš veľa na to, aby sa nás ľudia nebáli," zadívala sa mi do očí, tie jej sa leskli.

„ Stále nerozumiem, prečo sa nás preto musia báť," priznala som.

„ Zlatko," oslovila ma nežne, „ Možno preto, že sme prežili až príliš veľa bolesti... oni sa boja tej."

„ Nechcú si priznať," skočila som jej do reči, „ že taká bolesť skutočne jestvuje."

„Presne."

Chvíľu sme mlčky hľadeli na trsy trávy vejúce v jesennom vánku.

Po chvíli som ticho pretrhla sama: „ A možno je v nás stále toľko utrpenia, že sa ľudia boja práve jeho, nie nás. Že s ním nechcú prísť za žiadnu cenu do kontaktu... ale to nie je zlé, však?"

„ Samozrejme, že to nie je zlé!" pohotovo odvetila matka, „ Cítiť bolesť vôbec nie je zlé, zlé je, keď ťa pohltí celú a nedovolí ti vnímať iné..." a potom zmĺkla. Znovu som sa na ňu zadívala tak utrápene, priam ešte viac... Opäť sa jej oči naplnili slzami. Vedeli sme to obe, no doteraz sme si to nechceli priznať ani jedna. Ju už žiaľ zahltil, rozožiera ju zvnútra ako nejaká choroba, celé roky... bolelo to, stále viac a viac... a znovu.

„ A ocko?" spýtala som sa po dlhej odmlke.

Mamke trhlo kútikom úst do úsmevu, no pery jej v ňom nezotrvali. Ticho pokrútila hlavou nad vlastnými myšlienkami, až potom prehovorila už o niečo pokojnejším tónom: „ Jeho sa proste ľudia skutočne boja... má moc." viac mi na to nepovedala. Ešte chvíľu sme sedeli na tráve za sídlom, potom sa len bez slova postavila a so všetkou gráciou odišla.

17.09.2011 12:46:26
evaprc

Aké druhy poviedok (nemusia byť z tejto stránky) máte najradšej? :)

Romantické <3 (11 | 53%)
Hororové :) (3 | 14%)
Humorné :D (7 | 33%)
Dramatické ( | 0%)
Harry-Potter-Diagon-Alley.jpg
dh27.jpg


Take it on the other side... 

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one