Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Forgie (v šatke) a Naga vzadu :D
Ak by ste nám niečo chceli napísať, poprípade "spriateliť" (nemám rada ten výraz...) naše stránky, ozývajte sa na:
forgie: ewar089@azet.sk   
            ewar089 (prosím si sovku) na priori-incantatem (som hrdý bystrohlavčan!!! :D :D už aj na pottermore ^^)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.



.
.
tumblr_llv7q0zUzc1qg64kmo1_500.jpg
Desire

Nanič celý deň. Na toto pomôže už len máločo. V prvom rade urobiť niekomu dokonalú škodu. Podarilo sa, v tom som, samozrejme najlepšia. Rozmazávať to nebudem, pyšná na seba tak či tak nie som, faktom však ostáva, že kúpeľňa prefektov tu bude len pre mňa. Po niekoľkých dobre mierených slovách totiž Myrta opäť vytopila dievčenské záchody... Čo už, zabijem sa, keď som úžasná?! Nie. Radšej som si hodila školskú tašku na postel a vymenila ju za osušku.

Cestou ma nikto nevidel, nikto nemal výčitky, sama som ostala aj v kúpeľni. S nechutným potešením som napustila penu a horúcu vodu do kamenného bazénika a zhodila som zo seba šaty. Do bodky. Do poslednej topánky. Mám pocit, že to ani tej morskej panne na okne nevadilo. Sprisahanecky sa na mňa usmievala a naďalej si a brehu prečesávala svoje závideniahodné vlasy.

Vliezla som dnu, konečne do tej krásne horúcej vody. Ponorila som sa celá. Na prvý raz, nech to mám z krku. Voda ale bola prekrásne horúca, nebolo to nič nepríjemné. Celá od peny som sa nakoniec posadila na výčnelok určený na sedenie a oprela som sa o okraj. Dokonalé... po celom dni niečo dokonalé. To perfektné teplo ma doslova napĺňalo, priam som cítila, ako mi od neho brnia prsty na nohách i rukách a rozlieva sa mi po orgánoch. Potlačila som slastný vzdych, radšej som zavrela oči. Uvoľnene som dýchala, rozložila okolo seba ruky a vychutnávala si ten pocit...

Rýchlo ma to však prestalo baviť. V momente, ako okolo mňa začali praskať prvé bubliny som otvorila oči. Začínala tu byť nuda, len tak vylihovať a na plávanie bol bazénik príliš plytký a s veľmi horúcou vodou nehovoriac o zamorení bublinkami. Obzrela som sa okolo seba. Nuda... Okrem nekomunikujúcej morskej panny boli všade po stenách len zrkadlá a von oknom som vďaka tej kráske nevidela. Prevrátila som nad touto patovou situáciou očami. Čo teraz? Opäť som sa rozhliadla... nič. Takmer nič, no momentálne (skutočne netuším, či z náhleho nedostatku podnetnej práce alebo čoho) mi padlo do oka niečo, čo v tejto inak jednoducho pôsobiacej miestnosti nesedelo. Jej čisté línie narúšalo niečo veľké zakryté plachtou v rohu miestnosti. Pre kohútiky na vodu a penu to takmer nebolo vidno. Vyzeralo to ako obraz či niečo podobné. Zrkadlo by to mohlo byť asi len ťažko, je ich tu plno, načo toto zakrývať? Nedávalo mi to zmysel.

Rozhodla som sa však opäť zavrieť oči a pokúsiť sa relaxovať, nevšímať si ho. No s rastúcou zvedavosťou vo mne rástol aj nepokoj, chcela som zistiť, čo pod plachtou je. Na strane druhej sa mi však nechcelo zdvihnúť sa z horúceho kúpeľa. Zahryzla som si do pery a od samej dobroty ju slastne naťahovala. Stále mnou však lomcoval nepokoj. Vrtela som sa vo vode, až kým som sa sama na svoju protivnú povahu nenahnevala a nezdvihla som sa z kúpeľa. Ovanul ma chlad, pena sa na mňa lepila, no nadávať som mohla jedine na seba, tak som to radšej nechala tak. Ešte sa takých príležitostí nájde, kde si môj slovník zgustne na mne samotnej...

Pristúpila som k zahalenému objektu a strhla z neho plachtu, nechala ju padnúť k mojim schnúcim nohám... Zrkadlo. Predsa som sa len mýlila, priam ma tento fakt šokoval. Zrkadlo, musela som ešte raz v duchu pre seba zopakovať. Nápis, ktorý sa však vinul v ráme nad sklom som už nedokázala prečítať, aj keď som sa o to pokúšala. Bol však Napísaný veľmi zvláštne, slová mi nedívali zmysel, dokonca sa mi nepodobali ani na žiadnu cudziu reč... Netušila som, o čo sa jedná, zadívala som sa doň však. Mám pocit, že toto nebude len obyčajné zrkadlo, určite ide o nejaký druh mágie... vyhodila sa mi na ruke husia koža. Dívala som sa do zrkadla a skúmala, čo by v ňom mohlo byť inak, ako skutočne je, nič extra som však nevidela. Len seba. Až zrazu z okraja, priamo z jeho rámu k môjmu odrazu pristúpilo dievča úplne rovnaké ako ja, dokonca aj keď ona bola oblečená v ľahkých kvetovaných šatách a aj som bola nahá, predsa sme boli rovnaké. Striaslo ma, husia koža sa mi vyhodila aj na celom chrbte a druhej ruke, o krok som ustúpila, no celá paralyzovaná som nedokázala od skla odtrhnúť oči.

Dievča sa doširoka usmievalo, tak ako ja nedokážem a pristúpilo ku mne. Dotklo sa mi pleca, položilo naň ruku. Strhla som sa a obzrela, no v skutočnosti ruka nikde nebola. Len mi po pleci prešla nová vlna zimomriavok. Opäť som sa otočila k zrkadlu. Ruka dievčaťa bola stále na mojom pleci. Celé som to musela rozdýchať, netušila som, čo si o tom mám myslieť. Trvalo mi dosť dlho, asi minútu, kým som si na vidinu v zrkadle zvykla, postupne ma dievča na vlas identické prestalo desiť, stále sa na mňa usmievala. Netušila som, o čo ide, kto je to. Keď si všimlo, že sa jej už toľko nedesím, pristúpilo ku mne bližšie, priam sa mi postavila za chrbát a objala ma okolo brucha, hlavu si mi položilo na plece. Striaslo ma, neuhla som však od odrazu zrakom, srdce mi bilo ako splašené. Rukami som si objala brucho tiež, no jej ruky som na ňom necítila. V zrkadle sa však tie mojej dotýkali jej rúk... Zvrtla som sa. Rýchlo, chcela som ju vyrušiť, vystrašiť aby nestihla ujsť. Možno to bol nejaký zvláštny duch, čo sa ukazuje v tomto zrkadle, no prečo potom vyzerá presne ako ja?! Nebolo tam. Nebolo za mnou. V zrkadle však ostalo. Teraz som sa pokúsila otočiť sa pomaly, veľmi pomaly... nič! Stále za mnou nikto nestál, v kúpeľni som bola úplne sama. Priam som cítila, ako mi z toho začína preskakovať. Keď som sa znovu zahľadela na odraz všimla som si, ako sa neznáme dievča smeje, nebolo ju však počuť. Naštvala som sa. Nie však vďaka tomu smiechu, ale tým, že som nevedela, čo je vo veci. Prešla som za zrkadlo, no ani na jeho druhej strane nič nebolo, medzi stenou a ním bol len vzduch... Preskúmala som teda jeho rám, dievča ma sledovalo a naďalej sa v odraze smialo. Ani v ráme som nič podozrivé nezbadala... Naštvala som sa teda ešte viac, vzala si z vecí prútik a namierila ho na sklo:„ Ukáž svoje tajomstvo!" zrevala som. Nič. Sklo sa len jemne zachvelo a naďalej ostalo nedotknuto v ráme. Dievča tiež. Pristúpila som teda bližšie, zhypnotizovane som naň hľadela. Dievča mi s úsmevom na perách prešlo dlaňami po vlasoch, nič som necítila... Potom ma opäť objalo, teraz však okolo pliec. Ani som sa nepohla... Kto to môže byť?? Nejaká moja dvojníčka, moje druhé ja? Oddelená duša od tela??

A potom mi to došlo...

Monique?" šepla som do ticha.

28.10.2011 12:54:25
evaprc

Aké druhy poviedok (nemusia byť z tejto stránky) máte najradšej? :)

Romantické <3 (11 | 53%)
Hororové :) (3 | 14%)
Humorné :D (7 | 33%)
Dramatické ( | 0%)
Harry-Potter-Diagon-Alley.jpg
dh27.jpg


Take it on the other side... 

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one